ingwe

Bola čierna noc. Všade bolo ticho. Len uprostred toho všetkého som sedel ja. Sám, celkom opustený na malej drevenej stoličke. To nič čo chodilo okolo, na mňa ukazovalo prstom a kričalo: "aha, aký chudák!" Bol som už na to zvyknutý. Myslel som si, že som na to odsúdený. Že sa nikdy z tej stoličky nepostavím, nikdy neuvidím slnko, nebudem počuť spev vtákov.

Zrazu sa predo mnou niečo zjavilo. Nevidel som to, ale cítil. Srdce sa mi rozbúchalo. Začal som byť nervózny, nevel čo robiť. Chcel som utekať preč, bál som sa toho! No niekto za mnou skríkol "OSTAŇ!" Neotočil som sa. Bol som príliš unesený, aby som sa niekam obzeral. Cítil som neopísateľnú krásu, ale ešte nevidel. Moja hlava tomu nedokázala pochopiť. Čo sa to so mnou deje? Vánok mi začal ovievať tvár. Nežne ma hladil. Stále som sedel na tej stoličke, už som nevnímal to nič, čo bolo okolo mňa. Nechal som sa zvádzať tým krásnym pocitom. Viem, že žiaden človek také nezažil. Nemal tú česť stretnúť sa s niečim tak veľkým. A čo ešte ja, stvorenie odkázané trápiť sa v tme? Čím som si to zaslúžil? Nepremýšlaľ som nad tým. Iba vychutnával. Trvalo to hodiny, dni, dokonca mesiace. Potom vánok prestal. Slová už neprichádzali, srdce mi prestávalo byť.

Myslel som si, že znova umriem, budem sedieť sám na tej stoličke uprostred ničoho. Nebol som smutný, ale už zvyknutý.

Ono sa to predo mnou objavilo! Ja to vidím aj cítim. Je to predo mnou. Čo je to? Neviem, ale je to krásne. Sedel som tam ako malé decko, otvorené ústa. Myslím, že som ani nežmurkal. Pomaly to ku mne prišlo, v celej svojej kráse. Ako to opísať. Niečo čo vonia, je neuveriteľne krásne, snáď ruža, ale toto bolo tisíc raz oslnivejšie.

Ja ani neviem čo ma to napadlo, taká nehoráznosť. Dovolil som si vstať zo stoličky a pristúpiť bližšie. Celé to bolo neopísateľné. Spýtal som sa "Smiem? Smiem sa dotknúť?" Odpoveď znela "To smie len to najlepšie stvorenie." Do môjho srdiečka to vrazilo nôž. Prečo to ku mne pristúpilo, oživilo ma, mesiace provokuje a potom nedovolí sa dotknúť? Či je to opäť tríznenie, len iný druh? Ale nie, tentoraz to takto neskončí. Doteraz som poslušne sedel na stoličke, ale už stačilo.

Trvalo to snáď roky. Trpel som ako nikto ešte predo mnou. Nejeden raz som skoro umrel, ale oplatilo sa. Prestal som byť niečim podradným.

Vďaka Tomu, som začal žiť. Bol to môj zmysel života. Odišiel som z ničoho a prišiel na svet. Vyšlo slnko, lúče mi svietili do tváre, cítil som vietor, po prvý raz uvidel kvety. To nádherné, ta dokonalá bytosť, vravela mi, "ostanem s Tebou na večnosť, vždy budem pri Tebe, neopustím Ťa, budem Ti pomáhať." Stal som sa vyvoleným, tým jediným, ktorý mal tú česť, bol dostatočne vhodný, aby bol obdarovaný životom. Cítil emócie, mal city, videl farby. Priniesla mi to moja bytosť. Zmenila večnú samotu na krásnu chvíľu. Postupom času, som sa k nej viac približoval, viac som si mohol dovoliť. Stalo sa to mojou súčasťou a ja som patril k nej. Ak by zomrel jeden, zomrel by aj druhý.

Bolo to krásne, ale trvalo to dlho a ja som si to asi prestal vážiť. Nedával som už na ňu taký pozor a ublížil Tomu. Ja! Ublížil som tomu. Niečo sa stalo. Tá krása je stále pri mne, ale ja ju necítim. Pokazil som to. Umiera. Prečo? Ja som nechcel. Ako to mám opraviť. Začína sa to odo mňa vzďalovať, ale ako to mám zastaviť. Prestáva mi byť srdce, zasa začínam ísť nikam, zasa tam budem sedieť uprostred ničoho. Ja to chcem späť. Už si uvedomujem, že sa o To treba starať stále, treba na to stále dávať pozor. Je to dokonalé, ale k svojej dokonalosti to potrebuje mňa. Prosím, niekto kto môže, vráťte mi ju. Nechcem, aby zomrela. Radšej umriem ja. Už to nespravím. Topím sa v jazere z vlastných sĺz. Telo mi umiera, už nechce žiť. Prosím, poď späť! Potrebujem Ťa! Ľúbim Ťa!